Umelkyňa s ohňom v duši: Mojím spoločníkom je plátno a hrsť štetcov
Lucia sa narodila v Starej Ľubovni do rodiny so štyrmi deťmi ako najstaršia dcéra. Záujem o umenie sa u nej prvý raz objavil po tom, ako jej starý otec vystrúhal tesársku ceruzku, ktorou nakreslila svoje myšlienky na starý kartón. Odvtedy sa jej vernými spoločníkmi stali farbičky. Umenie jej tak učarovalo, že namiesto plastelíny sa hrala s modelárskou hlinou. A dokázala z nej vykúzliť možné aj nemožné.
Bude sochárkou?
Kresliť začala už ako trojročná. Zatiaľ čo jej rovesníci čarbali hlavonožce, ona svojim postavičkám kreslila aj mihalnice či prsty. Keď sa v škôlke deti hrali s bábikami, Lucia radšej sedela za stolom, kreslila, maľovala a modelovala.
„Podobne cez letné prázdniny, keď sa moje kamarátky hrali na dvore na mamičky, ja som modelovala z hliny, ktorú mi priniesol starý otec. Stará mama potom moje výtvory vypaľovala v peci,“ spomína Lucia. Nečudo, že jej otec sníval o tom, že z nej časom vyrastie slávna sochárka.
Čo ľudia hľadajú v obrazoch?
Čo však odštartovalo Luciinu umeleckú kariéru? „Prvým impulzom venovať sa maľbe naplno bol okamih, keď som svoje diela náhodne predostrela jednému zo svojich súčasných odberateľov. Požiadal ma o namaľovanie obrazu,“ vysvetľuje Lucia.
Maľba mala byť abstraktná, mala v nej prejaviť kreativitu a dobrý nápad, ktorý by zaujal. „Namaľovala som obraz Oheň, ktorý vo mne prehĺbil vášeň k umeniu a túžbu po novej tvorbe.“ A kde berie inšpiráciu? Vraj ako sa to vezme, jej obrazy sú abstraktné väčšinou len sčasti, je to nejaká konkrétna myšlienka alebo subjekt, ktorý dotvorí abstrakciou.
„Moje diela sa od iných tvorcov odlišujú najmä rozmanitosťou v štýle tvorby. Na obrazoch ľudia hľadajú energiu. Páči sa im, že z nich cítiť silný temperament, predovšetkým v podobe abstraktného vnímania a častých variácií ohňa a červenej, čo vychádza pravdepodobne aj z môjho chorvátskeho pôvodu,“ prezrádza čo-to o svojom južanskom pôvode.
Medzi štyrmi stenami
Vraví sa, že múza prichádza, keď je človek nešťastný, zaľúbený alebo prežíva životný príbeh ako z rozprávky. Možno aj mladú umelkyňu inšpiroval na maľbu. Lucia to však vyvracia: „Životný príbeh asi nie, skôr to, čo ovplyvňuje môj život. Okolie a okolnosti.“
Obrazy namaľovala, keď mala voľno. Na týždeň sa zavrela doma, doslova sa odstrihla od sveta. Hovorí: „Nestretávala som sa s ľuďmi, mojím spoločníkom bolo len plátno a za hrsť štetcov. Proste niečo, na čo som nebola nikdy zvyknutá.“ Obraz Oheň zas namaľovala, keď bola zaľúbená. Múza ju „kopla“ aj na jar. Inšpiráciou jej boli pučiace stromy a čoraz smelšie slnko...
Krajina z exotických diaľok
Lucia mala nedávno vernisáž svojich obrazov, pri ktorej spolupracovala s indonézskym veľvyslanectvom. Indonézia je krajina plná kontrastov. Slnko, lepkavý horúci vzduch, prívetiví ľudia, ale aj ničiace vlny cunami a smrť...
„Túto krajinu, žiaľ, poznám len z obrázkov, médií a z rozprávania ľudí, ktorí ju navštívili.“ Lucia tvrdí, že pre ňu bolo zaujímavé maľovať chrám Pura Ulun Danu Bratan s jeho zložito členitou strechou. „Je to niečo iné ako to, na čo sme zvyknutí, keď si obzeráme bežné kostoly v Európe. Rovnako krásne sú historické indonézske zvony, kde som v pozadí stvárnila Budhu.“
Zlé emócie preč!
Lucia má dar pretaviť svoje emócie do obrazov. Keď je zaľúbená, aj keď má úžasný deň. Na jej obrazoch dokonca vidieť, či ich maľovala cez deň, alebo v noci. „Ak mám uponáhľaný deň, používam veľa farieb a fŕkancov. Obrazy sú skôr abstraktné. Zvyčajne kombinujem tmavý podklad s červenou, so žltou, s bielou farbou. Obrazy maľované v noci sú väčšinou tmavé.“
Tvrdí však, že negatívne emócie do obrazov nepatria, snaží sa ich vytesniť z hlavy. Preto keď je smutná či nahnevaná, jednoducho netvorí: „Neviem to. Maľujem, iba keď mám radosť...“
Musím sa mi chcieť...
Možno to poznáte: Napečiete koláč, lebo musíte, do práce musíte ísť a počas dňa musíte urobiť desiatky vecí, ktoré sú vám proti srsti. Dá sa však maľovať, lebo sa musí, hoci múza neprichádza? „Vždy je lepšie, keď maľujem, lebo sa mi chce. Preto sa napríklad vyhýbam verným reprodukciám diel iných autorov. Bolo by pre mňa nudné a ťažké opakovať po niekom každú líniu, farbu a ťah štetcom. Vtedy by to bolo fakt, ,že musím´.“
Čo má teda Lucia naozaj rada? „Nadšených ľudí, ktorí mi veria a nechajú ma lietať. Keď mi niekto povie, že chce obraz, ktorý bude tmavý a zároveň z neho bude vyžarovať energia a veľa svetielok, som nadšená.“ Diela, na ktorých môže uplatniť svoju fantáziu a vyšantiť sa so štetcom, špachtľou, či kombinovať iné techniky, sú pre ňu potešením i motiváciou.
Ateliér
„Najradšej maľujem vo svojom ateliéri pri televízii,“ priznáva mladá žena. Preto si vo svojom byte spravila z najväčšej izby ateliér. „Po celej podlahe mám porozťahované fólie a kartóny, na gauči farby a štetce. Rovnako to vyzerá aj na stoloch. Náčrty, farby, myšlienky. Je len otázkou času, kedy sa neposlušná farba rozleje. „Keď mi ako dieťaťu otec dovolil pomaľovať stenu v detskej izbe, netušil, čo spôsobím. Neodhadla som množstvo vody, a tak sa obrovský motýľ sediaci na muchotrávke rozlieval po stene až na podlahu,“ smeje sa Lucia.
„Mama z toho nadšená nebola. A ako sa to skončilo? Obrázok na stene sme opravovali ešte tri dni.“ MTL: Obraz plný duchov Zaujímavé bolo, keď mala maľovať obraz špachtľou, ale nemala konkrétnu predstavu o výsledku. Kombinovala farby, robila línie, použila pri tom aj fosforeskujúcu farbu. „Popri tom som pozerala horor. Keď som zhasla svetlá, v obraze som videla svietiace tváre duchov,“ hovorí Lucia Rubeljová. Na ten obraz sa aj teraz musíte pozerať v tme. Je zaujímavý a pre každého výnimočný iným spôsobom. Niekto v ňom vidí čísla, iný tváre, ale našli sa aj takí, čo v ňom duchov naozaj zočili...
